(Z poslednej kapitoly)
„Odcudziť sa“! Vo východnej Európe sa toto slovo často omieľalo. A veru nestratilo ani za zmenenej situácie na aktuálnosti, aj keď citeľne v inom zmysle. Kto sa odcudzil sebe, ten stratil kontakt so sebou, záujem o seba, ba vládu nad sebou. Závisť mu nasadila okovy, z ktorých sa tak ľahko nevymaní.
Odcudzenie sa teda neuskutočňuje vtedy, keď človek predáva svoju prácu, ale keď niekto predá svoju dušu za vytúžené peniaze alebo aj za zmyselné rozkoše, popularitu, vzhľad, kariéru, spoločenské postavenie, úspech, moc a tisíce väčších alebo menších negatívnych hodnôt, tak ako sa jedna za druhou vynárajú na obrazovke našej fantázie alebo mysle.
Zdôraznime výraz „negatívny“. Myšlienka, túžba, rozhodnutie, záľuba, sklon, slovo, skutok sú mravne negatívne, ak sú v rozpore s mravným zákonom, alebo ich skorumpuje náž zlý úmysel -napr. keď urobím niekomu službu, aby som ho podviedol.
Vyslovme to ešte raz: človek sa odcudzuje sebe v tom najvlastnejšom zmysle vtedy, keď robí niečo vecne zlé alebo keď to, čo samo osebe bolo mravne ľahostajné alebo i dobré, zameria na zlý cieľ. Myslieť zlo, hovoriť zlo, robiť zlo teda odcudzuje človeka tak sebe ako Bohu, ktorý je dobrota sama.
Ale i opak je pravdou. Kto robí niečo dobré - či už vo svojom vnútri, alebo slovami či skutkami - ten posilňuje svoju individualitu, autentickosť a identitu. Alebo to povedzme v psychologickej terminológii: ľudsky rastie, stáva sa osobnosťou, džentlmenom v tom najlepšom zmysle. Približuje sa onomu obrazu Božiemu, na ktorý bol stvorený.