Básne a Nábožné rekreácie (Divadelné predstavenia) sv. Terézie od Dieťaťa Ježiša a Sv. Tváre vychádzajú prvý raz v slovenskom preklade ako tretí zväzok jej štvorzväzkového súborného diela a bohato dop?ňajú - Príbeh mojej duše (1. zv.) - pozri tu a jej Listy (2. zv) - pozri tu. Teréziin život je spevom lásky. Už na prvej strane Autobiografických zápiskov hovorí: „Napokon, budem robiť iba jedno: začnem ospevovať to, čo musím opakovať naveky - Pánovo milosrdenstvo" Jej spev je vyslovene kresťanský: keď spieva, robí to pre niekoho, v mene niekoho a niekomu. Jej spev nie je nikdy egoistický; obracia sa na rodinu, na svoje sestry, na bratov misionárov, na svätých v nebi, na Pannu Máriu, na Boha. Je to predovšetkým duchovný alebo mystický dialóg s Ježišom. Terézia neprestajne vedie rozhovor medzi zemou a nebom. Jej poézia je v zásade „spevom z vyhnanstva" v cudzej zemi, na brehu, je spevom, ktorým sa obracia k nebu (Vlasti), alebo rozpráva o nebi. Tento Jakubov rebrík, tento vzdušný most, ktorý buduje medzi zemou a nebom, oslavuje Pánove milosrdenstva. Teréziina poézia vyjadruje neutíchajúci úžas, vzdáva vďaky Všemohúcemu, ktorý sa stal človekom a vzal na seba ľudskú poníženosť. Z toho vychádzajú početné obrazy a slovné spojenia, vďaka ktorým mnohé básne priam prekypujú láskou. Terézia neskladá verše pre svoje potešenie, ale robí to - ak nie z povinnosti - tak aspoň s úsilím slúžiť, pomáhať a povzbudzovať. Pre Teréziu je najväčším zázrakom a zároveň nevyčerpateľným zdrojom básnickej tvorby láska k Ježišovi (často stotožňovaná s láskou k celej Najsvätejšej Trojici), Pánovi sveta, ktorý je jej snúbencom, ženíchom, láskou, na ktorú ona odpovedá láskou vášnivou, čoraz spaľujúcejšou, mučeníckou a bojujúcou, až po absolútne obetovanie Otrhanej Ruže. Teréziine básne nám hovoria o vývine jej vnútorného života, o jej rozmachu, o jej vyžarovaní svetla, o jej láske a urputnom boji v skúške viery.