Matúš a Šimon sedeli pri mne z oboch strán a Bartolomej spal opretý o Matúšovo rameno. Šimon pozrel na Bartolomeja: „Už zasa spí. Ako to robí? Dokáže hocikde spať!“
„Je dobré, že môže byť plný pokoja, aj keď je okolo veľa rušivých vecí,“ povedal som.
„Pane, kiežby mohol byť plný pokoja niekde inde,“ povedal Matúš. „Je veľmi ťažký.“ Usmial som sa, podišiel som k Bartolomejovi a zodvihol som ho z Matúšovho pleca. Hlavu som mu položil na deku, ktorú som predtým poskladal.
Matúš si vystrel rameno. „Ďakujem Ti, Pane. Už ma začalo bolieť.“
Pozrel som sa na Bartolomeja. Spal ako bábätko a nebral ohľad na okolie. Keď som pozeral na jeho tvár, videl som mnohých, pre ktorých bude spánok ťažký; mnohých, ktorí nebudú môcť odpočívať; mnohých, ktorým život nebude prinášať pokoj. Pozeral som sa a chcel som, aby všetci žili v pokoji, tak ako Bartolomej.
„Pane, ako to robí?“ spýtal sa Šimon. „Ako môže toľko spať a tak zdravo?“
„Spí tak pretože má pokoj v srdci. Máločo ho znepokojuje a neprechováva žiaden hnev ani odpor. Všetko prenecháva Bohu, a tak má pokoj; pokoj, ktorý prináša jas do jeho života; pokoj, ktorý upokojuje jeho srdce a pokoj, ktorý uľahčuje jeho duši. Nečudo, že Bartolomej spí tak dobre. Och, kiežby všetci mohli byť ako on,“ povedal som.